Zánik zmluvy „ex nunc“ podľa Obchodného zákonníka

Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 1M Obdo V 2/2007 435 „Na rozdiel od právnej úpravy dôsledkov odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, kde účinným odstúpením sa zrušuje zmluva od začiatku (§ 48 ods. 2) sa odstúpením od zmluvy v obchodných vzťahoch zmluva podľa § 351 ods. 1 Obch. zák. zrušuje a účinky odstúpenia nastávajú až momentom odstúpenia (ex nunc). Plnenie, poskytnuté pred zrušením zmluvy, nie je plnením z neplatnej zmluvy, preto na usporiadanie vzájomných nárokov nemožno použiť právnu úpravu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Obč. zák.“

Základný rozdiel v prípade odstúpenia od zmluvy podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka je v účinkoch odstúpenia. Podľa Obchodného zákonníka tieto účinky nastávajú až momentom odstúpenia (zmluva sa neruší od začiatku), podľa Občianskeho zákonníka sa odstúpením zmluva od začiatku zrušuje. V oboch prípadoch je povinnosť zmluvných strán vydať si všetko, čo navzájom na základe týchto zmlúv prijali. Rozdiel je však v tom, že v prípade odstúpenia podľa Občianskeho zákonníka je plnenie prijaté pred momentom odstúpenia plnením na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol a plnenie poskytnuté pred odstúpením je kvalifikované ako bezdôvodné obohatenie. Naproti tomu plnenie poskytnuté pred odstúpením od obchodnoprávnej zmluvy nemožno kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie.

Tu dávame do pozornosti aj iné uznesenie NSSR sp. zn. 5 Cdo 196/2009 („Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.“), ktoré hovorí o tom, že nie je povinnosťou strán v žalobe uvádzať právnu kvalifikáciu. Z toho vyplýva, že či je nárok žalobcu v žalobe kvalifikovaný ako bezdôvodné obohatenie alebo inak, nemal by to byť dôvod na zamietnutie žaloby (samozrejme za splnenia požiadavky uvedenia všetkých podstatných náležitostí žaloby).