Rodičovská dohoda a jej schválenie súdom

Zákon č. 36/2005 z. z. o rodine (ďalej len „ZR“) nešpecifikuje rodičovskú dohodu ako právny inštitút. Rodičia pri rozvodovom konaní, alebo ak rodičia dieťaťa spolu nežijú, najvhodnejším spôsobom, akým je možné upraviť výkon jednotlivých rodičovských práv a povinností, je uzatvorenie vzájomnej dohody. Táto dohoda je explicitne vymedzená v § 24 odsek 4 ZR, a teda : „Rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností možno nahradiť dohodou rodičov. Dohoda musí byť schválená súdom, inak je nevykonateľná.“

Rodičovská dohoda nemá zákonom predpísanú formu, preto nemusí byť nutne uzatvorená písomne. Môže byť uzatvorená aj ústne, poprípade aj na pojednávaní a zachytená do zápisnice súdu. Zákon taktiež neupravuje, čo má dohoda obsahovať. Napriek tomu môžeme identifikovať viaceré oblasti, ktoré by mali byť v dohode obsiahnuté. Ide najmä o :

Touto úpravou zákonodarca uprednostňuje dohodu rodičov ohľadom výkonu rodičovských práv a povinností pred autoritatívnym rozhodovaním súdov. K zásahu súdov do týchto práv a povinností prichádza len v prípade, ak nedôjde k dohode rodičov. V tejto súvislosti možno poukázať na Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. Pl. ÚS 26/2005, kde Ústavný súd uviedol : „Zákonodarca neustanovuje, a teda nepredpisuje rodičom obsah dohody o úprave ich styku s maloletým dieťaťom a nepredpisuje pre túto dohodu žiadne náležitosti a neukladá ani žiadne obmedzenia, ako ani nepredpisuje obsah výroku rozhodnutia súdu, ktorým tento rozhodne o úprave styku rodičov s maloletým dieťaťom, a ani ho iným spôsobom v jeho rozhodovaní o tejto otázke nijako neobmedzuje. Kontakt rodičov s ich maloletými deťmi je takým významným činiteľom ovplyvňujúcim zdravý vývoj dieťaťa, ktorý sa zákonodarca rozhodol riešiť právnou úpravou styku rodičov s ich maloletými deťmi; považuje ho za neoddeliteľnú súčasť rodičovských práv a práv dieťaťa upravených v zákone o rodine. Zákonodarca zasahuje do úpravy styku rodičov s dieťaťom len v špecifických, neštandardných situáciách, a to najmä v prípadoch, keď rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú; ide najmä o prípad rozvodu manželov s maloletými deťmi. Právna úprava v § 25 ods. 1 ZR pripúšťa, že rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom aj pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo.“

Podobne môžeme uviesť aj rozhodnutie Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 11CoP/106/2014, a teda „Tým, že ide o konanie starostlivosti o maloleté dieťa, ZoR dáva pri každej úprave, či už ide o zverenie maloletého dieťaťa osobnej starostlivosti jedného z rodičov, prípadne striedavej osobnej starostlivosti alebo pri úprave styku, prednosť dohode rodičov, pokiaľ sa však rodičia nedohodnú, sú povinní rešpektovať autoritatívne rozhodnutie súdu, ktoré v uvedených konaniach má zabezpečiť ako ochranu práv maloletého dieťaťa, tak aj práva a povinnosti rodičov, so zvýraznením ochrany práv maloletého dieťaťa. Právo rodiča na styk s maloletým dieťaťom neznamená však iba matematickú rovnováhu v delení počtu dní, sviatkov či prázdnin strávených s jedným alebo druhým rodičom, keď toto právo rodičov treba posudzovať a vyhodnocovať vo vzťahu k právam dieťaťa zohľadniac jeho vek, zdravotný stav, záujmové aktivity, školské povinnosti, vzťah dieťaťa k rodičovi a pod.“

Ako vyplýva z vyššie citovaného § 24 odsek 4 ZR, rodičovská dohoda vždy podlieha schváleniu súdom. Po jej uzatvorení je táto dohoda síce platná z hľadiska hmotného práva, ale nie je vykonateľná. To znamená, že dohoda sa nestáva neplatnou, ale jednotlivé práva a povinnosti vyplývajúce z dohody nie je možné súdne vymáhať, ak nedôjde k ich splneniu zo strany jedného z rodičov. Zároveň je nutné spomenúť, že ak dôjde k schváleniu dohody súdom, rovnako tak podlieha schváleniu akákoľvek zmena tejto dohody.

Súd dohodu schváli, ak nie je v rozpore so zákonom a je v záujme maloletého dieťaťa. V opačnom prípade výkon rodičovských práv a povinností upraví autoritatívnym rozhodnutím. Zároveň súd môže schváliť iba časť dohody, pričom v rozhodnutí musí byť presne vyjadrené, ktorá časť dohody sa schvaľuje.

Pri hodnotení obsahu rodičovskej dohody musí súd rešpektovať právo dieťaťa udržiavať vzťah s oboma rodičmi, jeho právo na výchovu a starostlivosť zo strany otca aj matky a zároveň aj právo na pravidelný, vyvážený a rovnocenný osobný kontakt s oboma rodičmi. Súd je povinný prihliadať aj na potrebu zachovania citových väzieb dieťaťa k rodičom, na jeho vývinové potreby, stabilitu prostredia, v ktorom vyrastá, a na schopnosť rodičov spolupracovať a dohodnúť sa vo veciach výchovy a starostlivosti. Dohodu rodičov môže súd schváliť len vtedy, ak sú všetky tieto podmienky splnené. (zdroj : Pavelková, B. Zákon o rodine. Komentár. 3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, 688 s.)

Uvedený záujem dieťaťa je vymedzený aj v náleze Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 1206/09, kedy Ústavný súd ČR konštatoval, že „záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti oboch rodičov a ak to nie je možné, potom toho z rodičov, ktorý má k zvereniu lepšie predpoklady, okrem iného uznáva rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten druhý je dobrým rodičom.“

Rovnako možno poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 81/2014 : „V konaniach starostlivosti súdu o maloleté deti je ústredným záujmom a predovšetkým sa prihliada na záujem maloletého dieťaťa na zdravom fyzickom a psychickom vývoji, pričom tento pojem – záujem maloletého dieťa, nie je možné zamieňať s individuálnymi záujmami rodičov alebo s ich individuálnymi predstavami o starostlivosti o maloleté dieťa.“

Uvedené zdôrazňuje aj Mestský súd Bratislava II vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 22P/27/2023 : „Byť rodičom je záväzok – keď od momentu rodičovstva každé jedno životné rozhodnutie musí robiť rodič predovšetkým s ohľadom na záujmy svojho maloletého dieťaťa, resp. detí, avšak majúc na zreteli, že dieťa nie je objektom, s ktorým môže rodič nakladať výlučne podľa svojich predstáv o jeho dobre a ani výlučným majetkom žiadneho z rodičov, a teda musí zohľadňovať aj rolu a postavenie druhého rodiča v živote detí a prihliadať na to pri akýchkoľvek rozhodnutiach, ktoré sa ich týkajú. Byť rodičom je zväzujúce, zodpovedné, ale byť dobrým rodičom znamená mať a vychovať dobré a spokojné dieťa a následne duševne vyrovnaného dospelého človeka, čo je podmienkou neskoršieho využitia akýchkoľvek získaných skúseností a zručností pre plnohodnotnú sebarealizáciu a dosiahnutie uspokojujúceho naplneného života.“

Z vyššie uvedeného vyplýva, že samotné uzatvorenie rodičovskej dohody (teda záujem rodičov na úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností) neznamená, že táto dohoda bude súdom automaticky schválená. Súd každú jednu dohodu posudzuje a dôraz kladie najmä na záujmy maloletého dieťaťa.

V návrhu na schválenie rodičovskej dohody je nutné označiť rodičov dieťaťa a to, čo sa žiada súdom schváliť. K návrhu je potrebné priložiť ako prílohu samotnú dohodu a rodný list dieťaťa.

Otáznym však v tejto súvislosti ostáva, či je v petite návrhu nutné explicitne odcitovať každý bod dohody, alebo postačuje len odkázať na uzatvorenú dohodu. V praxi sme sa stretli s tým, že súdy kladú nadmerný dôraz na formalizmus, a z tohto dôvodu je v petite návrhu nevyhnutné explicitne uviesť jednotlivé ustanovenia dohody. Takto formulovaný petit môže síce pôsobiť menej prehľadne, resp. nadmerne kazuisticky, avšak súd po doručení návrhu v tejto podobe nemá dôvod návrh odmietnuť s poukazom na to, že by postačoval iba odkaz na dohodu. Odlišná by bola situácia v prípade, ak by sa petit obmedzil len na odkaz na dohodu a súd by takto formulovaný návrh mohol neakceptovať.

Ak je v rodičovskej dohode obsiahnuté aj platenie výživného, odporúčame v návrhu uviesť aj majetkové pomery rodičov. Ako sme uviedli vyššie, súd skúma obsah dohody v rovine záujmu pre maloleté dieťa. Ak výška výživného nebude reflektovať skutočné majetkové pomery, súd túto dohodu neschváli. V prípade neuvedenia majetkových pomerov v návrhu Vás súd vyzve na ich preukázanie.

Taktiež odporúčame, ak návrh podá jeden z rodičov, aby druhý z rodičov na samostatnej listine vyjadril súhlas so schválením dohody. Uvedené môže pomôcť v rýchlosti a efektívnosti súdneho konania.

Na účely tejto časti príspevku vychádzame z premisy, že jeden z rodičov žije spolu s dieťaťom v zahraničí – členskom štáte EÚ, zatiaľ čo druhý rodič žije na Slovensku. V danom prípade ide o situáciu s cudzím prvkom, ktorá sa spravuje medzinárodným právom súkromným.

Predmetným je Nariadenie Rady EÚ 2019/1111 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej len „Nariadenie“).

Podľa článku 7 Nariadenia „súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.“ Pojem obvyklý pobyt dieťaťa je upravený judikatúrou Súdneho dvora EÚ, a teda obvyklým pobytom dieťaťa je „miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte.“ (C‑523/07) Na základe tohto článku Nariadenia má právomoc v danej veci konať súd členského štátu, kde žije dieťa.

Nariadenie taktiež pripúšťa tzv. voľbu súdu, ktorá je upravená v článku 10 Nariadenia. To znamená, že slovenský súd by si vo Vašom prípade vedel založiť právomoc v tejto veci konať, avšak musia byť splnené tieto kritériá :

1. dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že:

2.  účastníci, ako aj každý nositeľ rodičovských práv a povinností:

3. ak je výkon právomoci v najlepšom záujme dieťaťa.

Ak budú splnené tieto podmienky, slovenský súd si môže založiť právomoc.

Upozorňujeme, že dohoda o voľbe súdu musí mať písomnú formu, musí v nej byť uvedený dátum a musia ju podpísať dotknutí účastníci, alebo sa musí zaznamenať v zápisnici súdu v súlade s vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi postupmi.

Zároveň dávame do pozornosti § 112 odsek 3 Civilného mimosporového poriadku : “Ak ide o maloletého, ktorý nemá v Slovenskej republike bydlisko určené podľa odseku 1, a na konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých má súd právomoc podľa osobitného predpisu, je na konanie miestne príslušný súd, ktorý je s ohľadom na záujem maloletého a okolnosti prípadu vhodný na prejednanie veci.” To znamená, že miestne príslušný môže byť aj okresný súd podľa bydliska rodiča s pobytom na Slovensku.

Ak druhý rodič s dieťaťom žijú v krajine, ktorá nie je členským štátom, v tomto prípade skúmame existenciu iného medzinárodného dokumentu, poprípade sa riadime Zákonom č. 97/1963 o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.

V tomto prípade je pre nás predmetným najmä Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z roku 1996. Tento Dohovor nepripúšťa voľbu súdu, a preto podľa článku 5 „právomoc prijímať opatrenia na ochranu dieťaťa alebo jeho majetku majú justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, kde má dieťa svoj obvyklý pobyt.“ Právomoc podľa Haagskeho dohovoru by mal súd toho štátu, kde žije dieťa.

Za okolnosti, že tento štát nie je zmluvnou stranou vyššie spomenutého Haagskeho dohovoru, riadime sa Zákonom č. 97/1963 o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Podľa § 24 „vzťahy medzi rodičmi a deťmi vrátane vzniku alebo zániku práv a povinností rodičov sa spravujú právom štátu, na ktorého území má dieťa obvyklý pobyt. Ak si to vyžiada ochrana osoby alebo majetku dieťaťa, súd môže pri rozhodovaní výnimočne prihliadnuť aj na právo iného štátu, s ktorým má vec podstatnú väzbu.“ Aj v tomto prípade bude mať právomoc súd štátu podľa pobytu dieťaťa, za predpokladu nepreukázania ochrany osoby alebo majetku dieťaťa.