AKMV 
Zákonník práce definuje pružný pracovný čas ako spôsob rovnomerného alebo nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času, ktorý zamestnávateľ môže zaviesť po dohode so zástupcami zamestnancov alebo na základe kolektívnej zmluvy. Zákonník práce nekonkretizuje, akým spôsobom má zamestnávateľ zaviesť pružný pracovný čas, ani aký z modelov pružného pracovného času si zvolí.
Kontaktujte nás
V prípade záujmu o poradenstvo nielen v oblasti pracovného práva nás neváhajte kontaktovať na office@akmv.sk
Prečítajte si aj: Evidencia pracovného času a dochádzky
Pružný pracovný čas zamestnanca sa obvykle skladá z voliteľného pracovného času a základného pracovného času. Pričom voliteľný pracovný čas a základný pracovný čas predstavuje celkový pracovný čas, ktorý je zamestnanec povinný odpracovať v pružnom pracovnom v období zvolenom zamestnávateľom.
Prečítajte si aj: Návšteva lekára a čas nevyhnutý na vyšetrenie
Voliteľný pracovný čas je časový úsek, v rámci ktorého je zamestnanec oprávnený sám si zvoliť začiatok a prípadne aj koniec pracovného času. Medzi dva úseky voliteľného pracovného času je vložený časový úsek, v ktorom zamestnanec je povinný byť na pracovisku, ide o základný pracovný čas. Zamestnanec je však oprávnený sám si zvoliť začiatok a koniec pracovného času len v rámci voliteľného pracovného času. Takú možnosť nemá v základnom pracovnom čase, kedy je povinný byť k dispozícií zamestnávateľovi tak ako určil sám zamestnávateľ.
Zamestnávateľ je oprávnený po dohode so zástupcami zamestnancov alebo na základe kolektívnej zmluvy určiť si aj iné pružné pracovné obdobie, akým je pružný pracovný deň, pružný pracovný týždeň alebo štvortýždňové pružné pracovné obdobie. Pružné pracovné obdobie sa uplatňuje ako pracovný deň, týždeň, štvortýždňové pracovné obdobie alebo iné pracovné obdobie.
Denný pružný pracovný čas
Pri dennom pružnom pracovnom čase musí zamestnanec odpracovať každý deň stanovenú dĺžku celkovej pracovnej zmeny, ktorá môže byť najviac 12 hodín, pričom sám zamestnanec si zvoli začiatok pracovnej zmeny.
Týždenný pružný pracovný čas
V prípade týždenného pružného pracovného času si zamestnanec volí začiatok aj koniec pracovnej zmeny. Pri týždennom pružnom pracovnom čase nemá zamestnanec stanovenú dĺžku dennej zmeny, ale iba dobu povinnej prítomnosti na pracovisku zamestnávateľa. Zostatok týždenného pracovného času odpracuje zamestnanec podľa vlastného rozhodnutia. Musí však v rámci týždňa odpracovať celý určený týždenný pracovný čas, pričom dĺžka pracovnej zmeny nesmie byť dlhšia ako 12 hodín.
Pružné štvortýždňové obdobie
Pri pružnom štvortýždňovom pracovnom období si zamestnanec volí začiatok a koniec pracovnej zmeny. Je povinný byť na pracovisku v základnom pracovnom čase. Pracovný čas určený zamestnávateľom musí odpracovať v rámci 4 týždňov. Aj v tomto prípade dĺžka pracovnej zmeny môže byť najviac 12 hodín.
Dĺžka pracovnej zmeny pri pružnom pracovnom čase môže byť najviac 12 hodín. Celkový denný pracovný čas však môže byť dlhší, nakoľko do pracovnej zmeny sa nezapočítava práca nadčas.
Prekážky v práci pri pružnom pracovnom čase
V súvislosti s prekážkami v práci pri pružnom pracovnom čase Zákonník práce v § 143 ods. 1 ustanovuje nasledovné:
Prekážky v práci na strane zamestnanca sa pri uplatnení pružného pracovného času posudzujú ako výkon práce s náhradou mzdy len v rozsahu, v ktorom zasiahli do základného pracovného času. V rozsahu, v ktorom zasiahli do voliteľného pracovného času, sa posudzujú ako ospravedlnené prekážky v práci, nie však ako výkon práce a neposkytuje sa za ne náhrada mzdy.
Pri pružnom pracovnom čase sa teda osobné prekážky v práci na strane zamestnanca posudzujú ako výkon práce s náhradou mzdy avšak len v rozsahu, v akom zasiahli do povinnej prítomnosti zamestnanca na pracovisku, a to za každý jednotlivý deň pri uplatnení:
- pružného pracovného dňa najviac v rozsahu dĺžky pracovnej zmeny pripadajúcej zamestnancovi na príslušný deň.
- pružného pracovného týždňa a pružného štvortýždňového obdobia najviac v rozsahu priemernej dĺžky pracovnej zmeny vyplývajúcej z ustanoveného, prípadne kratšieho pracovného času.
V prípade, ak prekážky v práci u zamestnanca zasiahnu do voliteľného pracovného času považujú sa za ospravedlnenú neúčasť v práci bez náhrady mzdy v zmysle § 143 ods. 3 Zákonníka práce s výnimkou prekážok v práci, pri ktorých je zákonom alebo kolektívnou zmluvou ustanovená ich presná dĺžka.
Prečítajte si aj: Prekážky v práci na strane zamestnávateľa a náhrada mzdy
V prípade prekážok v práci na strane zamestnávateľa Zákonník práce v § 143 ods. 3 ustanovuje: Prekážky v práci na strane zamestnávateľa sa posudzujú ako výkon práce najviac v rozsahu prevádzkového času v určenom pružnom pracovnom období.„
V zmysle § 96a Zákonníka práce: Pri uplatňovaní pružného pracovného času sa pracovná pohotovosť na pracovisku, teda čas kedy je zamestnanec pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva považuje za základný pracovný čas.
Prestávky na odpočinok a jedenie sa poskytujú zásadne v základnom pracovnom čase, teda v dobe povinnej prítomnosti zamestnanca na pracovisku, spravidla po troch hodinách od jej začiatku.[1] BARANCOVÁ, H. A kol. 2022. Zákonník práce. Komentár. 3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck,
Prečítajte si aj: Prestávky v práci
Pružný pracovný čas predstavuje úpravu prospešnú pre zamestnávateľa, aj keď sa môže zdať, že možnosť rozšírenia voliteľného pracovného času má pre zamestnanca len pozitívny prínos, nakoľko mu umožňuje so svojim časom lepšie a slobodnejšie disponovať. Avšak určenie dĺžky základného pracovného času a voliteľného pracovného času je v kompetencii zamestnávateľa, ku ktorému pristúpi po dohode so zástupcami zamestnancov alebo na základe kolektívnej zmluvy.
Tip pre zamestnávateľa
Zákonník práce predpokladá, že zamestnávateľ nemusí určiť ani základný pracovný čas. Avšak čím je kratší základný pracovný čas, tým menej bude zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancovi náhradu mzdy pri prekážkach v práci na strane zamestnanca, pretože za väčšinu z nich zamestnávateľ poskytuje náhradu mzdy len v rozsahu, v akom zasiahli do základného pracovného času.
