Zastrené (skryté) dočasné pridelenie

Dočasné pridelenie je vymedzené v § 58 ods. 1 Zákonníka práce nasledovne: „Zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania podľa osobitného predpisu môže sa so zamestnancom v pracovnom pomere písomne dohodnúť, že ho dočasne pridelí na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi.““ 

Keďže v praxi často dochádzalo k obchádzaniu uzavretia dohôd o dočasnom pridelení, bolo do Zákonníka práce zakomponované aj vymedzenie prezumpcie dočasného pridelenia. O dočasné pridelenie tak pôjde vždy, keď sú naplnené znaky dočasného pridelenia, a to aj napriek tomu, že nebola uzavreté dohoda o dočasnom pridelení, ale iná zmluva. Dôkazné bremeno k naplneniu resp. nenaplneniu znakov dočasného pridelenia je na zamestnávateľovi. 

Podľa § 58 ods. 2 Zákonníka práce. „Ak zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania nepreukáže inak, dočasným pridelením je aj výkon práce zamestnancom, prostredníctvom ktorého zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania vykonáva činnosť pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ak:

Iným typom zmluvy ako dohodou o dočasnom pridelení, ktorým sa zamestnávatelia často snažia riešiť nedostatok pracovnej sily je aj outsourcingová zmluva, ktorej predmetom je prenesenie časti vnútropodnikových procesov na externý subjekt. Vo vyššie uvedenej súvislosti je však potrebné posudzovať, či sa uzavretím outsourcingovej zmluvy podnikateľ nedopúšťa zastreného dočasného pridelenia. Nie je pritom dôležité, ako je zmluva pomenovaná, ale čo je jej predmetom a obsahom, teda či poskytovanie služby na základe takejto zmluvy napĺňa vyššie uvedené znaky dočasného pridelenia. 

Základný rozdiel medzi outsourcingom a dočasným pridelením spočíva v tom, že predmetom outsourcingu je poskytnutie služby ako určitého výsledku činnosti, kým predmetom dočasného pridelenia je poskytnutie pracovnej sily. 

Presnejší pohľad na naplnenie znakov dočasného pridelenia prináša aj rozhodovacia prax súdov. Napr. v Rozsudku Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 6S/10/2015 sa uvádza: „Súd však zistil z obsahu zmlúv o poskytovaní služieb uzatvorených medzi žalobcom a spoločnosťou X, že svojím obsahom zabezpečujú výkon špecifikovaných prác, pričom užívateľský zamestnávateľ, spoločnosť X, je oprávnený ukladať zamestnancovi počas dočasného pridelenia pokyny, organizovať a hodnotiť jeho prácu, utvárať priaznivé pracovné podmienky a zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci rovnako ako ostatným zamestnancom, čo možno považovať za naplnenie znakov charakterizujúcich dočasné pridelenie zamestnanca a spĺňa podmienky podľa § 58 ods. 4 Zákonníka práce. Terminológia vyššie uvedených zmlúv nie je orientovaná na plnenie úloh žalobcu a poskytnutie služby spoločnosti X, ale primárne na nájom pracovnej sily, respektíve poskytnutie zamestnancov užívateľskému zamestnávateľovi, ktorí majú pre neho vykonávať jeho úlohy. Napríklad článok 2 Zmluvy o poskytovaní služieb č. CP/022/13/DH stanovuje, že žalobca bude vykonávať práce špecifikované v článku 1 prostredníctvom osôb, ktoré sú jeho zamestnancami, žalobca zabezpečí požadovaný počet pracovníkov podľa popisu špecifikovaných prác a predpokladov na zdravotnú spôsobilosť na prácu, psychickú spôsobilosť na prácu, alebo iných predpokladov podľa osobitného zákona. Toto ustanovenie dáva dôraz na počet požadovaných pracovníkov, (požadovaný počet pracovníkov na 1 deň je 20 pracovníkov) a nie veľkosť požadovaného rozsahu prác. X je povinné viesť evidenciu pracovného času zamestnancov (článok 2.3 písm. c) uvedenej zmluvy), riadiť zamestnancov žalobcu, prideľovať im pracovné úlohy, či organizovať a následne kontrolovať ich prácu (článok 2.4), oboznámiť zamestnancov s pracoviskom a zaškoliť ich na daný druh činnosti (napríklad článok 2.5 uvedenej zmluvy). Cena je dohodnutá za hodinu práce a nie za požadovaný výsledok práce (napríklad článok 3.1 vedenej zmluvy). Všetky uvedené podmienky sú charakteristické pre dočasné pridelenie agentúrneho zamestnávateľa.“ 

Ako vyplýva zo samotného znenia Zákonníka práce, ale aj rozhodovacej praxe súdov, dôležitým pre posúdenie vzniku dočasného pridelenia je aj skutočnosť, či je odberateľ služby pri poskytovaní služby oprávnený dávať pokyny zamestnancom dodávateľa. Na obídenie tohoto znaku dočasného pridelenia sa v praxi často využíva určenie koordinátora, ktorý je zamestnancom dodávateľa služby a koordinuje prácu ostatných zamestnancov dodávateľa služby. 

Pre naplnenie tohto znaku dočasného pridelenia však nie je nevyhnuté, aby boli pokyny zamestnancom dodávateľa služby udeľované odberateľom služby priamo. O dočasné pridelenie môže ísť aj v prípade, že koordinátor je síce určený, ale reálne iba ostatným zamestnancom sprostredkúva pokyny a požiadavky odberateľa služby.