Úprava práv a povinností k dieťaťu žijúcemu v cudzine

S konaním o rozvod manželstva už tradične súd prejednáva a upravuje práva a povinnosti rodičov k dieťaťu na čas po rozvode. V tomto článku si priblížime odpoveď na otázku, ktorý súd bude rozhodovať v prípade dieťaťa, ktoré žije v zahraničí.

Po splnení podmienok v zmysle § 39 ods. 4 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom: „Slovenský súd má v konaní o rozvode manželstva, neplatnosti manželstva alebo o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, právomoc upraviť aj práva a povinnosti rodičov k ich spoločnému dieťaťu, ak dieťa má na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt alebo aspoň jeden z rodičov má rodičovské práva a povinnosti k tomuto dieťaťu, manželia sa výslovne podrobili právomoci súdu a výkon tejto právomoci je v najlepšom záujme dieťaťa.“

Ustanovenie § 39 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom prešlo
zásadnou zmenou v porovnaní s jeho pôvodným znením. Došlo k základnému odklonu od
princípu štátneho občianstva v prospech princípu obvyklého pobytu, čím sa znenie tohto
ustanovenia dostáva do súladu s haagskym Dohovorom o právomoci, rozhodnom práve,
uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností na ochranu dieťaťa
z 19.10.1996 (ozn. č. 344/2002 Z. z.), konkrétne s jeho článkami 5, 6, 11 a 12, ktoré majú
univerzálnu záväznosť (t.j. uplatňujú sa vo vzťahu k všetkým štátom, nielen vo vzťahu k
zmluvným štátom dohovoru). Štvrtý odsek citovaného ustanovenia zachováva pôvodnú
filozofiu spojenia konania o rozvode s konaním o úpravu práv a povinností rodičov k
spoločnému dieťaťu na dobu po rozvode. Jeho znenie však bolo prispôsobené princípu
vyjadrenému v čl. 10 cit. dohovoru ako aj čl. 3 nariadenia Brusel II.

V zmysle judikatúry: „…v  konaní bolo preukázané, že obvyklým pobytom maloletého je iná krajina EÚ ako Slovensko, kde sa v súčasnosti aj zdržiava a študuje. V samotnom návrhu ako aj vo vyjadreniach k nemu prislúchajúcich, tak zo strany navrhovateľa ako aj zo strany matky, je zrejmé, že maloletý navštevuje školu v  krajine EÚ xy (t.j. v inej krajine ako Slovensko) a teda prevažnú časť roka sa v danej krajine aj zdržiava. Pojem obvyklý pobyt nemožno zamieňať s trvalým pobytom maloletého. Pod pojmom obvyklý pobyt sa podľa judikatúry medzinárodných inštitúcií najmä Európskeho súdneho dvora chápe miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území daného štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky v školskej dochádzke, jazykové znalosti ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte.“

„Nakoľko maloletý sa prevažne zdržiava v inej krajine EÚ ako na Slovensku, kde si plní školskú dochádzku, má tam rodinné a sociálne väzby, je potrebné konštatovať, že jeho obvyklý pobyt je táto krajina. Nemožno súhlasiť s vyjadrením právneho zástupcu navrhovateľa, že obvyklým pobytom maloletého je Slovensko. Skutočnosť, že maloletý je prihlásený k trvalému pobytu na území Slovenskej republiky, kde sa zdržiava len sporadicky a nemá tu žiadne sociálne väzby, nemožno považovať za založenie obvyklého pobytu maloletého.“

„Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku vyplývajúcu z uvedeného ustanovenia, súdu nebol počas konania predložený výslovný súhlas manželov s podrobením sa právomoci súdu. S poukazom na uvedené je potrebné konštatovať, že nie je daná právomoc slovenského súdu rozhodovať o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému a to aj z dôvodu, že by to nebolo v záujme maloletého, keďže maloletý sa zdržiava v inej krajine. Súd preto konanie v tejto časti zastavil.“

Rovnako tak je pri určovaní právomoci v konaní vo veciach rodičovských práv a povinností rozhodujúci obvyklý pobyt maloletého aj v zmysle Nariadenia Európskej únie Brusel IIa, ktoré má aplikačnú prednosť pred slovenským zákonom o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Výnimkou je situácia: „Keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa si zachovávajú právomoc ako výnimku, počas trojmesačného obdobia po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte predtým, ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva styku na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoj obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa,“ alebo výslovné, či iné jednoznačné prijatie právomoci iného súdu rodičmi, avšak za predpokladu, že právomoc iného súdu je v najlepšom záujme dieťaťa.