AKMV 
V čase Rakúsko-Uhorska bolo na našom území platné veľké množstvo predpisov upravujúcich štátne občianstvo, napríklad vysťahovalecký patent, dekréty dvorskej kancelárie alebo zákonné články. Najvýznamnejší z nich je Zákonný článok L z roku 1879 o nadobúdaní a strate Uhorského štátneho občianstva, ktorého účinnosť trvala aj počas Československa, až do roku 1949. V zmysle § 31 a § 32, tohto zákonného článku: „bolo možné stratiť štátne občianstvo tzv. neprítomnosťou, teda, ak sa občan zdržiaval v cudzine nepretržite 10 rokov, stratil svoje štátne občianstvo. K strate štátneho občianstva nedošlo, ak bola neprítomnosť prerušená, napríklad obnovením cestovného pasu, alebo prihlásením sa na zastupiteľskom úrade v cudzine, alebo samozrejme navrátením sa do krajiny.“ (Okresný úrad Bratislava) 10-ročné obdobie sa počíta odo dňa odchodu, alebo ak takýto deň nie je známi, tak odo dňa skončenia platnosti cestovného pasu. Rovnako, ak nemáme k dispozícii pas, rozhodujúci je deň vycestovania z krajiny.
Ďalším prelomovým právnym predpisom je Ústavný zákon 236/1920 Sb. ktorým sa doplňují a mění dosavadní ustanovení o nabývání a pozbývání státního občanství a práva domovského v republice Československé. Tento zákon nadobúda účinnosť 16.07.1920 a vymedzuje štátnych občanov Československej republiky. V § 1 ods. 1 tohto zákona považuje za československých štátnych občanov „odo dňa 28.10.1918 osoby, ktoré najneskôr dňom 01.01.1910 získali a od tej doby nepretržite majú domovské právo na území bývalého mocnárstva Rakúsko-Uhorského, ktoré teraz patrí Československej republike.“ (Okresný úrad Nitra) Z uvedeného vyplýva, že osoby, ktoré emigrovali v rozmedzí 01.01.1910 – 16.07.1920 nesplnili podmienku domovského práva, čiže nepretržitého pobytu na území Rakúsko-Uhorska a následne Československa, takže nie sú občanmi Československej republiky.
O deväť rokov neskôr bola medzi Československom a Spojenými štátmi podpísaná Úmluva č. 169/1929 Sb. o naturalisaci medzi Českoslovesnkem a Spojenými Státy. V zmysle ktorej, príslušníci Československa, ktorí sú alebo budú naturalizovaní na území Spojených štátov, strácajú svoju pôvodnú príslušnosť. Výnimku predstavuje obdobie vojny, kedy toto ustanovenie neplatí a Čechoslováci nestrácajú naturalizáciou svoju príslušnosť.
Rozhodujúci bol rok 1949, kedy dňa 13.10. vstúpil do účinnosti Zákon o nadobúdaní a strácaní československého štátneho občianstva. V ňom, už v porovnaní s dovtedy účinným Zákonným článkom L z roku 1879 „strata štátneho občianstva neprítomnosťou neexistuje.“ (Okresný úrad Bratislava) V praxi to možno chápať tak, že ak niekto odišiel z územia Slovenskej republiky v decembri roku 1939, tak už neprítomnosťou štátne občianstvo nestratil, lebo po 10 rokoch odvtedy už bol účinný nový zákon, ktorý neupravoval stratu štátneho občianstva neprítomnosťou. Avšak štátne občianstvo bolo možné odňať osobe, ktorá splnila zákonné podmienky na odňatie, napríklad nezákonne opustila územie Československej republiky, alebo osobe ktorá má aj inú štátnu príslušnosť. Po roku 1958 mohlo byť štátne občianstvo odňaté aj osobe, ktorá sa nepretržite zdržuje v cudzine po dobu najmenej 5 rokov, bez platného československého dokladu oprávňujúceho na pobyt v cudzine. Na druhej strane, tento zákon automaticky priznáva štátne občianstvo československej republiky dieťaťu, narodenému v cudzine občanom Československej republiky. Ak je len jeden z rodičov Čechoslovák, dieťa nadobudne československé štátne občianstvo, po schválení žiadosti podanej do jedného roku od narodenia občanom na krajský národný výbor.
Spolu so vznikom federatívnej Československej socialistickej republiky v roku 1969 vznikli nové právne predpisy, upravujúce federálne štátne občianstvo a aj štátne občianstvo jednotlivých štátov samostatne. Na lokálnej úrovni u nás platil zákon Slovenskej národnej rady č. 206/1968 Zb., ktorého § 8 ods. 4 znie: „Dieťa, ktorého jeden z rodičov je cudzincom, nadobúda narodením štátne občianstvo Slovenskej socialistickej republiky, ak druhý z rodičov je štátnym občanom Slovenskej socialistickej republiky.“ Nie menej podstatný je federálny zákon Národného zhromaždenia Československej socialistickej republiky č. 165/1968 Zb. o zásadách nadobúdania a straty štátneho občianstva. Jeho podstata tkvie najmä v tom, že štátny občania Slovenskej aj Českej socialistickej republiky sú občanmi Československej socialistickej republiky. Tento fakt je dnes rozhodujúci pri nadobúdaní slovenského štátneho občianstva v zmysle § 7 ods. 2 písm. j) z. č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky, podľa ktorého: „Žiadateľovi, ktorý má na území Slovenskej republiky povolený pobyt, možno udeliť štátne občianstvo Slovenskej republiky bez splnenia podmienky uvedenej v odseku 1 písm. a), ak tento zákon neustanovuje inak, ak nebol štátnym občanom Slovenskej republiky a aspoň jeden z jeho rodičov, prarodičov alebo praprarodičov bol československým štátnym občanom narodeným na území Slovenskej republiky.“ Z uvedeného vyplýva, že osoba, ktorej predok splnil podmienku narodenia sa na území Slovenskej republiky, ale bol občanom Českej socialistickej republiky, môže získať slovenské štátne občianstvo, keďže táto osoba bola zároveň československým štátnym občanom a splnila tak obligatórnu zákonnú podmienku.
Pád socializmu a vznik Českej a Slovenskej Federatívnej republiky so sebou priniesol novely veľkého množstva právnych predpisov. No zákonov o štátnom občianstve sa veľmi nedotkol. Jedinou zmenou bolo vypustenie straty štátneho občianstva odňatím, keďže tento inštitút slúžil ako socialistický nástroj ovládania nepohodlných občanov v spoločnosti a to nebolo v novovzniknutom demokratickom štáte akceptovateľné.
Posledné významné zmeny legislatívy o štátnom občianstve na našom území nastali v roku 1993 a boli spojené so vznikom samostatného Slovenského štátu. Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon č. 40/1993 Z. z., ktorý platí dodnes, samozrejme bol za tých pár rokov viackrát novelizovaný.
