Dvojité občianstvo SR a ČR

Nadobudnutím slovenského štátneho občianstva nestratí český občan automaticky (zo zákona) občianstvo české. Uvedené nám písomne potvrdilo aj Ministerstvo vnútra Českej republiky, ktoré vo svojom emaily zo dňa 31.1.2019 uviedlo, že „podle české právní úpravy je možné státní občanství České republiky pozbýt jediným způsobem, a to na základě prohlášení českého státního občana, trvale žijícího v cizině.“ 

Postup, ako je možné vzdať sa českého občianstva je popísaný tu. 

Slovenský aj český právny poriadok pripúsťa dvojité štátne občianstvo. Čiže občan Slovenska môže mať aj občianstvo Českej republiky a naopak. Táto informácia nám bola tiež potvrdená písomne Veľvyslanectvom Českej republiky v Bratislave, ktoré vo svojej správe uviedlo: „legislativa České republiky umožňuje/nevylučuje dvojí státní občanství, tudíž umožňuje státním občanů České republiky získat a mít současně se státním občanstvím České republiky i státní občanství Slovenské republiky.“ 

V období existencie Česko-Slovenskej socialistickej republiky (do 31. 12. 1992) bolo právne postavenie občianstva upravené predovšetkým zákonom č. 206/1968 Zb. o nadobúdaní a strate štátneho občianstva Slovenskej socialistickej republiky a zákonom č. 39/196 Sb. o nabývání a pozbývání státního občanství České socialistické republiky. 

Tieto zákony obsahovali zhodné ustanovenia v § 8, ktoré upravovali nadobúdanie „národnej“ zložky občianstva nasledovne:

§ 8 ods. 1 zákona č. 39/1968 Zb. (SR):

„Dieťa, ktorého rodičia sú štátnymi občanmi Slovenskej socialistickej republiky, nadobúda narodením štátne občianstvo rodičov.“

§ 8 ods. 2 zákona č. 39/1968 Zb.:

„Dieťa, ktorého jeden z rodičov je štátnym občanom Slovenskej socialistickej republiky a druhý štátnym občanom Českej socialistickej republiky, nadobúda narodením štátne občianstvo Slovenskej socialistickej republiky, ak sa narodilo na jej území. Dieťa týchto rodičov, ktoré sa narodilo v cudzine, nadobúda štátne občianstvo Slovenskej socialistickej republiky, ak je štátnym občanom Slovenskej socialistickej republiky jeho matka. Rodičia sa môžu dohodnúť vyhlásením urobeným do 6 mesiacov po narodení dieťaťa na štátnom občianstve Českej socialistickej republiky pre dieťa.“

Zrkadlové ustanovenie existovalo aj v zákone č. 39/1969 Sb. pre občianstvo Českej socialistickej republiky.

Z uvedeného vyplýva, že dieťa narodené počas trvania ČSSR nadobúdalo len jedno štátne občianstvo – občianstvo ČSSR, a v rámci neho malo aj národnú zložku občianstva – buď českú, alebo slovenskú, podľa vyššie uvedených pravidiel. 

Teda v období pred 1. 1. 1993 dieťa nemohlo nadobudnúť súčasne české aj slovenské občianstvo, ale len jedno – v zmysle zákonov č. 39/1968 Sb. alebo 206/1968 Zb. v závislosti od štátneho občianstva rodičov a miesta narodenia. 

Po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky k 1. januáru 1993 vznikli dva samostatné štáty – Slovenská republika a Česká republika, ktoré si prijali vlastné zákony o štátnom občianstve. V prípade detí narodených po tomto dátume sa nadobúdanie štátneho občianstva spravovalo výlučne právnym poriadkom príslušného nástupníckeho štátu, pričom každá krajina uplatňovala princíp ius sanguinis – teda nadobúdanie občianstva na základe občianstva rodičov.

V Slovenskej republike túto problematiku upravuje zákon č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky. Podľa § 5 ods. 1 tohto zákona:

„Štátne občianstvo Slovenskej republiky narodením nadobúda dieťa,

a) ktorého aspoň jeden z rodičov je štátnym občanom Slovenskej republiky, alebo
b) narodené na území Slovenskej republiky, ktorého rodičia sú bez štátnej príslušnosti, alebo
c) narodené na území Slovenskej republiky, ktorého rodičia sú cudzími štátnymi príslušníkmi a narodením nenadobúda štátne občianstvo žiadneho z nich.“

Z toho vyplýva, že každé dieťa, ktorého aspoň jeden rodič bol občanom Slovenskej republiky, nadobudlo štátne občianstvo SR narodením, a to bez ohľadu na miesto narodenia.

V Českej republike bola právna úprava spočiatku obsiahnutá v zákone č. 40/1993 Sb. o nabývání a pozbývání státního občanství České republiky, ktorý bol neskôr nahradený zákonom č. 186/2013 Sb. o státním občanství České republiky. Tento zákon v § 4 ods. 1 ustanovuje:

„Dítě nabývá státní občanství České republiky narozením, je-li v den jeho narození alespoň jeden z rodičů státním občanem České republiky.“

Aj český právny poriadok teda vychádza z princípu ius sanguinis, čo znamená, že dieťa automaticky nadobúda štátne občianstvo Českej republiky, ak aspoň jeden z jeho rodičov je českým občanom, bez ohľadu na miesto narodenia.

Na základe týchto ustanovení je zrejmé, že dieťa narodené po rozdelení ČSFR, ktorého jeden rodič bol občanom Slovenskej republiky a druhý občanom Českej republiky, mohlo nadobudnúť občianstvo oboch štátov narodením – každý právny poriadok mu priznal štátne občianstvo svojho občana podľa vlastnej zákonnej úpravy.

Tým sa vytvoril právny základ pre dvojaké štátne občianstvo nadobudnuté pri narodení, ktoré je v takomto prípade v súlade s právnym poriadkom oboch štátov.