Úprava styku rodiča s dieťaťom a výživného, ak rodičia spolu nežijú

V praxi však bežne dochádza aj k situáciám, kedy rodičia maloletého dieťaťa síce spolu nežijú, ale ani medzi nimi neprebieha konanie o rozvod manželstva. Postup v takýchto prípadoch (ktorý sa uplatní tak pri rodičoch, ktorí sú manželia, ako aj ktorí manželia nie sú) si priblížime v nasledovnom článku. 

Podľa ustanovenia § 36 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon o rodine“): „Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti.“ 

Z uvedeného znenia zákona vyplýva, že právna úprava preferuje dohodu rodičov, hoci takáto dohoda podlieha schváleniu súdom. 

Pri posudzovaní dohody rodičov súd primerane uplatňuje rovnaké zásady, z ktorých sa vychádza v prípade úpravy výkonu práv a povinností k dieťaťu v rámci konania o rozvode manželstva, a teda vychádza z rešpektovania práva dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom, prihliada na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom atď. 

Pokiaľ nie je možné dosiahnuť dohodu rodičov alebo pokiaľ súd zhodnotí, že navrhovaná dohoda nie je v záujme dieťaťa, upraví súd práva a povinnosti k dieťaťu autoritatívnym rozhodnutím. 

Ako je uvedené vo vyššie citovanom ustanovení, súd môže o úprave práv a povinností k dieťaťu rozhodnúť aj bez návrhu. Samozrejme konanie môže začať aj na návrh niektorého z rodičov. 

Predpokladom pre úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu je, že rodičia dieťaťa spolu nežijú. V praxi pôjde najčastejšie o nezosobášený pár, ktorý sa rozišiel, môže sa však jednať aj o prípady, kedy sú rodičia síce manželia, ale prestali, prípadne ani nezačali spolu žiť. 

Podľa odbornej literatúry: „Jednou z podmienok na rozhodovanie súdu podľa § 36 ods. 1 je skutočnosť, že rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú. Táto podmienka sa však nepovažuje za splnenú, ak rodičia dieťaťa len spolu nebývajú v spoločnej domácnosti. Žiť spolu znamená vytvorenie vzájomného životného spoločenstva. Nemožnosť získania spoločného bytu, výkon určitých povolaní alebo dlhodobé ústavné liečenie, či iné objektívne príčiny, ktoré znemožňujú spoločné bývanie rodičov, teda bez ďalšieho neznamenajú, že rodičia dieťaťa spolu nežijú. Súd vzhľadom na to musí zisťovať existenciu súladu v ich vzájomných vzťahoch, perspektívu ďalšieho trvania ich životného spoločenstva, či sa spoločne starajú o domácnosť, deti a pod.“ (HORVÁTH, E., VARGA, E. Zákon o rodine. Komentár. 2. vyd. Bratislava: Wolters Kluwer, 2014, ISBN: 978-80-8168-021-2) 

Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine: „Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.“ 

Okrem konania o rozvod manželstva môže súd rozhodovať o úprave vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu aj v prípadoch, kedy:

V takýchto prípadoch môže súd buď schváliť dohodu rodičov o výške výživného alebo na základe dokazovania určiť jeho výšku autoritatívne. Pri určovaní výšky výživného pritom vychádza z rovnakých zásad (potreby maloletého dieťaťa, možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov atď.), ako v prípade konania o rozvod manželstva.