BSM – Kedy sa majetok po rozvode nemusí rozdeliť rovnakým dielom?

Uzavretím manželstva vzniká bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej len „BSM“), ktoré môže vzniknúť iba medzi manželmi. Najčastejším dôvodom zániku BSM je zánik manželstva. V prípade zániku BSM je potrebné vykonať jeho vyporiadanie, ktoré sa riadi zásadami zakotvenými v Občianskom zákonníku. Vo všeobecnosti platí, že podiely bývalých manželov na majetku, ktorý patril do BSM sú rovnaké. V článku si priblížime, ktoré faktory môžu ovplyvniť, že výška podielov priznaných v súdnom konaní o vyporiadanie BSM bude rôzna. 

Do bezpodielového spoluvlastníctva podľa § 143 Občianskeho zákonníka patrí: „všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.“ 

K vyporiadaniu BSM môže dôjsť dohodou bývalých manželov. V prípade uzavretia dohody je určenie veľkosti podielov na majetku patriacom do zaniknutého BSM na bývalých manželoch a nie je podmienkou, aby podiely boli rovnaké. 

Pokiaľ nedôjde k vyporiadaniu BSM dohodou, môže ktorýkoľvek z bývalých manželov podať na súd žalobu o vyporiadanie BSM.

Ak však v lehote do troch rokov od zániku BSM nedošlo k prijatiu dohody a ani nebola podaná žaloba, podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka platí, že: „pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.“ 

Podľa § 150 Občianskeho zákonníka: „Pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.“ 

Z uvedenej citácie vyplýva, že základným predpokladom je rovnosť podielov oboch manželov, čo potvrdzuje aj rozhodovacia prax súdov. Napr. podľa Rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/212013: „Súdna prax odklon od princípu rovnosti podielov tzv. disparitu podielov označuje za postup výnimočný a preto je nutné vychádzať z toho, že parita podielov predstavuje východisko a disparita odklon od východiska parity podielov.“

Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 20 Cdo 1683/2013 (C 13611): „Institut disparity podílů nemůže sloužit k tomu, aby jeho prostřednictví účastníci řešili obtíže se zařazením věcí a hodnot do společného jmění manželů, protože odklon od principu rovnosti podílů naopak předpokládá řádné zjištění skutkového stavu věci ve vztahu k hodnotám tvořícím součást společného jmění manželů.“

Rozdielna veľkosť podielov bývalých manželov by teda v zmysle vyššie uvedenej právnej úpravy bola odôvodniteľná predovšetkým:

Dôvodom na priznanie podielov v rôznej výške nie je napr. skutočnosť, že manželia dlhšiu dobu žijú oddelenie a spoločne nehospodária. Uvedené potvrdzuje odborná literatúra aj rozhodovacia prax súdov. „Ani samotné oddelené hospodárenie manželov, hoci trvajúce dlhší čas nie je dôvodom na stanovenie rôznych podielov, ak súčasne nie sú spoľahlivo zistené ďalšie okolnosti, pre ktoré by mal byť jeden z účastníkov zvýhodnený oproti druhému.“ (ŠTEVČEK, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, str. 1137).

Takisto podľa Rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30 Cdo 1342/2002: „Samotná okolnost, že manželé po delší dobu hospodáři odděleně, nemusí vést k stanovení jejich rozdílných podílu na majetku v bezpodílovém spoluvlastnictví, nejsou-li spolehlivě zjištěny další okolnosti, které jsou předpokladem pro zvýhodnění jednoho z účastníku oproti druhému.“

Z rozhodovacej praxe súdov vyplývajú aj ďalšie konkrétne príklady situácií, ktoré sa v praxi bežne vyskytujú a ktoré nie sú dôvodom na priznanie podielov v rôznej výške. 

Napr. podľa Rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22 Cdo 2921/2005 (C 5028) (PR, 2007, č. 15): „Vypořádací podíl jednoho z manželů na zaniklém, společném jmění nezle snížit jen proto, že zjevnou příčinou rozvratu manželství byl jeho mimomanželský vztah.“ 

Manžel môže nakladať len so svojím výlučným majetkom (nepatriacim do bezpodielového spoluvlastníctva manželov). Na začiatku je potrebné uviesť, že aj mzda manžela patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (pokiaľ nie je BSM zúžené), rovnako tak aj niektoré ďalšie veci (čo patrí do BSM je popísané v našom príspevku – čo patrí do BSM. Nie je pritom relevantné, či sú peňažné prostriedky uložené na spoločnom účte alebo na oddelených účtoch manželov. To, či vec (vrátane financií) sú spoločnou vecou a patrí do BSM je rozhodujúce aj pri nakladaní s ňou. 

Podľa § 144 a § 155 Občianskeho zákonníka „Veci v bezpodielovom spoluvlastníctve užívajú obaja manželia spoločne; spoločne uhradzujú aj náklady vynaložené na veci alebo spojené s ich užívaním a udržiavaním. Bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.“ 

Pojem bežná vec nie je v zákone definovaný, bude závisieť na konkrétnom prípade, avšak možno predpokladať, že bežná vec je taká, ktorá je medzi manželmi skôr obvyklá v každodennom živote, kde sa nesúhlas druhého manžela nepredpokladá, neprekračuje sa ním obvyklá rutina každodenného života  a neohrozuje sa ňou vlastníctvo druhého manžela. Podľa judikatúry súdov v tejto oblasti „za bežnú vec treba považovať čerpanie spoločných úspor na úhradu potrieb spoločného dieťaťa v primeranom rozsahu alebo nákup bežného ošatenia, naproti tomu plnenie tretej osobe, na ktoré nie je právny dôvod, alebo poskytnutie daru nie nepatrnej hodnoty, nie je bežnou vecou.“ Bežnou vecou podľa judikatúry súdov nie je ani nákup drahšieho automobilu (R 42/1964). 

Ak sa daruje spoločný majetok patriaci do BSM inej osobe a nejde o dar nepatrnej hodnoty (napr. väčšia finančná čiastka, nákup auta za peňažné prostriedky patriace do BSM a podobne), predpokladá sa na tento úkon súhlas druhého manžela, inak je takýto úkon neplatný. 

Právny úkon, ktorý je vykonaný bez súhlasu druhého manžela je neplatný. Ide pritom o relatívnu neplatnosť úkonu podľa § 40a Občianskeho zákonníka (právny úkon sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá vo všeobecnej 3 ročnej premlčacej lehote.)