Započítanie v pracovnom práve

Ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Podmienkami započítania je:

Započítanie nie je prípustné v týchto prípadoch :

V týchto prípadoch je však možné započitanie dohodou účastníkov.

Započítanie je možné aj proti pohľadávkam na výživné a je upravené v zákone o rodine.

Úprava započítania v obchodnom práve je zahrnutá v § 358 a nasl. Obchodného zákonníka. Táto úprava dopĺňa úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku.

Započítaniu nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.

Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku, ibaže ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky. Započítať možno aj pohľadávku, ktorá nie je splatná len preto, že veriteľ na žiadosť dlžníka odložil dobu splatnosti jeho záväzku bez toho, aby sa zmenil jeho obsah.

Peňažné pohľadávky znejúce na rôzne meny sú započítateľné, len keď tieto meny sú voľne zameniteľné. Pre započítateľnú výšku týchto pohľadávok je rozhodujúci stredný devízový kurz platný v deň, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Rozhodný je devízový kurz platný v mieste sídla alebo v mieste podnikania, prípadne bydliska strany, ktorá prejavila vôľu pohľadávky započítať.

Podľa rozsudku Krajského súdu sp. zn. 14Co/316/2012 z 26.02.2013 “Práva a povinností z pracovno-právnych vzťahov zanikajú spôsobmi uvedenými v ust. § 32 a nasl. O.z. a to dohodou o sporných nárokoch, uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej lehote – preklúziou. Výpočet spôsobov zániku práv a povinností je v Zákonníku práce uvedený taxatívne, čo znamená, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovno-právnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Odvolací súd zdôrazňuje, že pohľadávky z pracovno-právnych vzťahov predstavujú také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné namietať započítanie jednostranným úkonom. Pretože Zákonník práce nepozná inštitút započítania (kompenzácie), ako je upravený v § 580 O.z., z toho vyplýva jediný záver, že zamestnávateľ svoje pohľadávky voči zamestnancovi musí uplatniť samostatnou žalobou a nie započítacou námietkou.”

Uvedené rozhodnutie krajsného súdu potvrdzujú aj ďalšie rozhodnutia:

Rč 60/2002: “Nárok z pracovnoprávnych vzťahov nemožno účinne započítať ani voči pohľadávke, ktorá by sama osebe mohla z dôvodov započítania zaniknúť.”

R 14/1979: “Zákonník práce nepozná inštitút započítania (kompenzácie), ako ju upravuje § 96 Občianskeho zákonníka (poznámka: teraz § 580). Svoje pohľadávky voči pracovníkovu musí teda organizácia uplatniť žalobou a nie započítacou námietkou.”

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ započítanie v občianskom alebo obchodnom práve je zákonom priamo dovolené, započítanie v pracovnom práce nie je možné uplatniť. Ak má zamestnávateľ voči zamestnancovi napríklad nárok na náhradu škody, musí si ho uplatňovať na súde samostatnou žalobou.