Výživné pre plnoleté dieťa

Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom je upravená v ustanovení § 62 a nasl. zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). V zmysle uvedených ustanovení majú obaja rodičia povinnosť vyživovať svoje dieťa, nakoľko dieťa má zákonom o rodine upravené právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Z uvedeného vyplýva, že čím vyššia bude životná úroveň rodičov, tým vyššie by mala byť stanovená výška výživného na dieťa.

Zákon o rodine explicitne upravuje aj dĺžku trvania vyživovacej povinnosti a to do doby, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť, teda úplne a trvale uhrádzať/uspokojovať svoje životné potreby, ktoré môžeme zaradiť medzi tzv. relevantné. V prvom rade by sme chceli poukázať na pojmy „úplne a trvale“, ktoré sme v texte zámerne použili. Z uvedeného vyplýva, že pre naplnenie skutkovej podstaty nestačí, ak má dieťa len jednorazový príjem, alebo ak má nepravidelný príjem napr. zo študentskej brigády. V týchto prípadoch by vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom trvala naďalej.

Do pozornosti by sme sa chceli dať tzv. obnoviteľný charakter vyživovacej povinnosti. V súčasnosti nie je ničím výnimočná situácia, keď sa dieťa uchádza o miesto na niektorej z prestížnejších vysokých škôl, no prijímacie skúšky dopadnú tak, že sa v prvom roku na štúdium nedostane, a tak je nútené dočasne pracovať. Tým, že má dieťa príjem, či už zo závislej činnosti alebo podnikateľskej činnosti, sa stáva schopné samo sa živiť, čo vedie k zániku vyživovacej povinnosti rodičov. Avšak, následne po tom, ako sa dieťa na vysokú školu dostane, vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom sa obnovuje, za predpokladu, že dieťa neuzavrelo manželstvo, keďže vyživovacia povinnosť medzi manželmi má prednosť pred vyživovacou povinnosťou rodičov voči deťom.

Z uvedeného vyplýva, že vyživovacia povinnosť nie je viazaná na dosiahnutie žiadneho konkrétneho veku. Viac sa dočítate v ďalšom texte.

Jednou zo základných povinností rodiča je viesť dieťa k získaniu vzdelania, a tým vytvoriť priestor pre jeho sebarealizáciu. Počas tohto obdobia, teda počas obdobia, kedy dieťa študuje, vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom trvá. V aplikačnej praxi sa ako ukončenie prípravy na budúce povolanie chápe ukončenie vysokej školy v určitom študijnom programe; za relevantné vo vzťahu k pokračovaniu vyživovacej povinnosti by sme nemohli brať ďalšie štúdium t.j. na vysokej škole v inom študijnom odbore, resp. akékoľvek postgraduálne štúdium. V týchto prípadoch vyživovacia povinnosť môže trvať len dobrovoľne, pokiaľ má rodič osobný záujem na podpore ďalšieho vzdelávania dieťaťa.

Vzhľadom na súčasnú situáciu na trhu, existuje pomerne veľké množstvo osobitných foriem vzdelávania, ktoré sú často pre sebarealizáciu nevyhnutné – rôzne rekvalifikačné kurzy, nadstavbové štúdium či zahraničné stáže. V týchto prípadoch bude pomerne náročné ustáliť, či je dieťa schopné sa samo živiť. Do úvahy musíme vziať jednak schopnosti a nadanie dieťaťa, no na druhej strane nemôže dochádzať k zneužívaniu vyživovacej povinnosti snahou vyhnúť sa pracovným povinnostiam. Zo súdnej praxe ďalej vyplýva, že dieťa je schopné sa samo živiť aj v prípade, ak mu vznikne nárok na vyplácanie sociálnych dávok v akejkoľvek výške v prípade, ak dieťa ukončilo prípravu na budúce povolanie a nepodarilo sa mu uplatniť na trhu pracovných príležitostí.

Do pozornosti by sme zároveň chceli dať fakt, že vyživovacia povinnosť nadobudnutím plnoletosti t.j. 18 rokov veku, či dokonca vek 26 rokov nezaniká. Na konkrétny vek sa viaže len vyplácanie rodičovského príspevku, ktorý je ohraničený dovŕšením 25 rokov veku, ak dieťa spĺňa podmienku nezaopatrenosti. Vyplácanie rodičovského príspevku nemá žiadny súvis s trvaním vyživovacej povinnosti.

V praxi sa vyskytujú prípady, že aj ťažko zdravotne postihnuté deti študujú na vysokej školy, pokiaľ im to mentálne zdravie dovoľuje. Je však vysoko pravdepodobné, že po ukončení štúdia sa nebudú môcť realizovať v žiadnej profesii. V týchto prípadoch vyživovacia povinnosť rodičov trvá po celý život.

V súvislosti so štúdium na vysokej škole sa stáva relevantná aj otázka podania návrhu na zvýšenie výživného. Odôvodnenosť potrieb dieťaťa sa v prípade štúdia mimo miesta svojho bydliska zvyšuje. Je zrejmé, že výživné určené rozhodnutím súdu na stredoškoláka nebude postačujúce pre zabezpečenie potrieb študenta vysokej školy. Štúdiom vznikajú nové výdavky, ktorými sú jednak náklady na internátne bývanie, prípadne na priváte, zvýšené výdavky na stravu, zabezpečenie študijnej literatúry, jazykové kurzy, doučovania a iné.

Upozorňujeme, že za výživné nemožno považovať príležitostné plnenia, ktoré rodič poskytne dieťaťu v čase osobného styku s dieťaťom, t.j. bežné nákupy, zaplatenie účtu v reštaurácii, lístok do kina atď., ak tieto plnenia nepresiahnu hranicu tzv. bežných výdavkov.

V prípade ak máte záujem o vypracovanie návrhu na zvýšenie výživného, neváhajte nás kontaktovať.

V prípade ak dieťaťu vznikne nárok na priznanie sociálneho štipendia, štipendium sa bude považovať za príjem dieťaťa, a ten bude zohľadnený pri určovaní výšky výživného vo vzťahu k povinným osobám, teda obom rodičom. Rovnaký záver však nemožno vyvodiť v prípade prospechového štipendia, nakoľko ide o príjem jednorazový s motivačných charakterom, ktorý závisí od aktuálneho prospechu študenta. „Vo všeobecnosti však možno uviesť, že na štipendium sa má prihliadať predovšetkým pri nižších možnostiach na strane povinného.“ (E. Horváth, E. Varga – Zákon o rodine komentár. Wolters Kluwer (Iura Edition), 2009)

Výživné sa platí do rúk rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti; to neplatí, ak ide o plnoleté dieťa, ktorému sa výživné vypláca priamo do vlastných rúk, najčastejšie na účet vedený v banke. Takýmto spôsobom vie následne povinný rodič vydokladovať riadne plnenie svojej vyživovacej povinnosti voči nezaopatrenému plnoletému dieťaťu. Do rúk plnoletého dieťaťa sa uhrádzajú aj nedoplatky na výživnom, ktoré vznikli pred nadobudnutím plnoletosti.

Ako sme spomínali v predchádzajúcom článku: výpočet výšky výživného na dieťa, zákon stavuje minimálnu výšku vyživovacej povinnosti, ktorú je povinný platiť každý rodič, bez ohľadu na jeho schopnosti, možnosti či majetkové pomery. V prípade, ak by si plnoleté dieťa žiadalo určiť vyživovaciu povinnosť od rodiča, ktorý nepoberá žiadne alebo len minimálne dávky zo systému sociálneho zabezpečenia, možno odôvodnene predpokladať, že výkon rozhodnutia o určení výšky vyživovacej povinnosti bude neúspešný.

Právne vzťahy pri poskytovaní náhradného výživného pre dieťa upravuje zákon č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o náhradnom výživnom“).

V prípade, ak si povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť stanovenú právoplatným súdnym rozhodnutím „t.j. neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, v lehote a spôsobom určených právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou najmenej tri po sebe nasledujúce mesiace od splatnosti poslednej splátky výživného a ak exekučné konanie na vymoženie pohľadávky na výživnom trvá najmenej tri mesiace od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdu a povinná osoba nezačala platiť výživné“ (§2 ods.1 písm. a) zákona o náhradnom výživnom) má právo požiadať o tzv. náhradné výživné, ktorým sa bude zabezpečovať výživa nezaopatrenému dieťaťu. Ak je splnená vyššie uvedená podmienka, oprávnená osoba má nárok na náhradné výživné len ak sú ďalej splnené podmienky § 2 ods. 2 zákona o náhradnom výživnom:

V prípade, ak ide o plnoleté dieťa, žiadosť o náhradné výživné podáva samotné plnoleté dieťa. Zákon stanovuje prílohy, ktoré je potrebné k návrhu priložiť:

Žiadosť sa podáva písomne na príslušnom Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý v zmysle § 5 zákona o náhradnom výživnom rozhoduje o náhradnom výživnom, vypláca náhradné výživné, prehodnocuje nárok na náhradné výživné, a to každých 6 kalendárnych mesiacov. Príslušným je Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny podľa miesta trvalého bydliska plnoletého dieťaťa.

Náhradné výživné sa poskytuje vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenej dohody, najviac však vo výške 1,2 násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa. Ak si povinná osoba plní svoju vyživovaciu povinnosť len čiastočne, náhradné výživné bude predstavovať rozdiel medzi sumou určenou v súdnom rozhodnutí a výškou úhrady povinného rodiča, pričom rovnako platí, že môže ísť spolu len o sumu nepresahujúci 1,2 násobok sumy životného minima na nezaopatrené dieťa.

Po priznaní náhradného výživného je poberateľ povinný informovať príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny o každej zmene skutočnosti, ktorá je rozhodujúca na vyplácanie náhradného výživného najneskôr do ôsmich dní odo dňa zmeny skutočnosti. Takéto skutočnosti sú najmä:

(informácia dostupná z: https://www.upsvr.gov.sk/socialne-veci-a-rodina/hmotna-nudza/nahradne-vyzivne.html?page_id=227)

V prípade ak je dieťa schopné sa samo o seba starať, odporúčame podať návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti. V prípade plnoletých detí platí, že ak by návrh podal povinný rodič a súd bude mať za preukázané, že dieťa je schopné sa samo živiť už po nejaký čas (napr. 6 mesiacov) má plnoleté dieťa povinnosť vrátiť spotrebované výživné povinnému rodičovi.